Kým sme v záhrade sedeli za dreveným stolom a z husí šklbali perie, pozorovala som, ako z hmly postupne ubúda. Perie bolo horúce, lepilo sa po rukách i po stole, poletovalo a padalo do trávy. Vtedy som netúžila po lúčeniach a clivote, chcela som zostať blízko pri lúkach a brehoch riek, bosá obedovať pod brezami a ešte ti čosi o týchto miestach hovoriť.
Keď leto skončilo, rozlepili sa mi topánky, v ktorých som sa v auguste niekoľkokrát prechádzala botanickou záhradou. Takmer za šera som nazerala do okien strednej lesníckej školy a predstavovala si, aké by to bolo, každý deň kráčať po týchto schodoch a poznať latinské názvy stromov. Dnes často myslím na staré meštianske domy, ktoré sme navštívili, na pocit, aký mávam, keď kráčam po ich drevených podlahách a prázdnych tichých izbách s padajúcou omietkou. Mávam túžbu sa v nich ráno zobudiť, namáhať si oči do tmy a premýšľať, aké únavné je pozorne a pravdivo počúvať, aké nesmierne ťažké, je snažiť sa mojimi myšlienkami vystihnúť tie tvoje.
Aj počas tejto jesene si zvykám na kratšie vlasy, na dni presvetlené celkom iným slnkom, na prvý sneh, ktorý zbadám v diaľke na kopcoch, keď sa rozospatá vykláňam z balkóna. Čoskoro pôjdem po cestách, kde som si mnohokrát hovorila, čo všetko sa jedného dňa zmení, pôjdem tam a uvidím labute i sfarbené stromy, ráno bude chladné, chladnejšie ako obyčajne, naraňajkujem sa v aute a vyberiem sa do hôr. Možno bude opäť fúkať prudký studený vietor a cestou stretneme niekoľko záchranárov, budem vedieť, prečo schádzajú dole, ale radšej to nepoviem, radšej sa budem sústrediť na celkom iné veci. Vracať sa budeme až za tmy, netušiac, že v ten neskorý večer sa nám pokazí auto. Zostaneme stáť na ceste, z termosiek dopijeme zvyšky studeného čierneho čaju, a potom sa len tak necháme nasiaknuť lesným ospalým tichom a mokrou jeseňou.