Stopy

Autor: Simona Adamcová | 12.1.2014 o 0:01 | (upravené 12.1.2014 o 0:13) Karma článku: 8,22 | Prečítané:  344x

Pýtajú sa, kadiaľ sme prišli, keď nás nevideli kráčať pred nimi, nejde im do hlavy, z ktorej strany sme sa objavili na kopci. Túto trasu im však neprezradím, nepoviem, že sme prešli cez lúku za lesom, kde sa ešte stále drží vrstva snehu s chodníčkom medvedích stôp. Chcem aby sa čudovali, že poznáme aj zákutia, o ktorých sami netušia. Takto tam stojíme, uprostred holých bukových lesov s pokrútenými konármi, akoby už bola jar, akoby už zem voňala naozaj celkom inak.

Matnosť svetla presvitá pomedzi stromy a spoločné rozhovory, dýchame posledné dni v roku a tešíme sa pri pomyslení, že sme zase súčasťou týchto končín. Ostatní prstom ukazujú na vrcholy hôr, kým my šúpeme pomaranče, ktorých kyslosť a vôňa nám pripomenie vždy niečo zo zimy. Napríklad to, že zostalo málo času na lúčenia a nijaké jazerá, kde by sme sa korčuľovali, až kým by sa nezotmelo. Jazerá, v ktorých sme sa pretekali v plávaní pod vodou, hádzali po sebe bahno a učili sa mená rýb. Leto, keď sme sedeli na brehu, z vody vyťahovali telo muža zo zlatou retiazkou na krku, tŕpli sme úzkosťou a ľudia sa i naďalej bezstarostne kúpali.

Keď zapadá slnko a les nám pripadá o niečo hustejší než zvyčajne, predstavujem si Beliansku dolinu v zakvitnutom júni so bzučiacim hmyzom. S rovnako fialovým nebom, ako je i teraz, keď sa snažím prijať to, čomu nedokážem porozumieť. A. nám rozpráva o spoločnej večery u babky a o tom, že nevie, kde sa ocitne najbližšie mesiace. Pod nohami šuští lístie, je ho akosi priveľa. Dnes sa už nemáme kam ponáhľať. Keby bolo snehu veľa, možno by sme kráčali príliš dlho, v mraze by sa nám zle dýchalo aj rozprávalo, pohrúžení do vlastných myšlienok by sme pozerali iba na hlboké stopy pred sebou.

Je však pokojne, vôbec nefúka, schádzame dole a občas takmer utekáme. Niekedy si myslím, že v lesoch aj vzájomnosť slov nadobúda trochu iný rozmer. Vtedy si spomeniem na posledné veterné dni, na nočnú ulicu s horúcou medovinou v plastovom pohári, popadané konáre na chodníkoch a tiež na darovanú kresbu krajiny, ktorú sme v novinovom obale zabudli na streche auta.  Rehocú sa, keď im opisujem, ako bezmocne doma suším zvlnený a trochu rozmočený výkres, ako sa snažím zachrániť námahu niekoľkých prebdených nocí.

Ostáva nám už len pár minút kráčania vlhkou trávou na sklonku dňa, vo vzduchu sa snažíme zachytiť túto bezprostrednosť teplého decembra. Chvíle, čo nie sú krehké a zraniteľné, ale voňavé a oslobodzujúco živé.

1483349_10201342901516268_694915282_n.jpg

1524632_10201342901836276_424771368_n.jpg

1545051_10201342900116233_1811681614_n.jpg

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?