Odkazy

Autor: Simona Adamcová | 23.11.2013 o 15:53 | (upravené 25.11.2013 o 9:54) Karma článku: 10,28 | Prečítané:  248x

Po štyroch dňoch strávených v horách sme už úplne stratili pojem o čase. Tento odkaz čítam nahlas za stolom turistickej útulne, potom lístok so slovami neznámej turistky vkladám naspäť do zošita a všetko vrátim na svoje miesto. Dvere sú dokorán, no dnu aj napriek tomu preniká málo svetla, chcela by som zapáliť sviečku, umyť si v potoku tvár a zostať tu ukrytá pred nočným lesom.

Namiesto toho však prejdeme krížom cez lúku, na ktorej som v lete nikdy nebola, potom sa vrátime na chodník, odkiaľ v diaľke stále vidieť zasnežené tatranské vrcholy. Zdá sa mi, že naposledy bol apríl, vlhká tráva a polia medvedieho cesnaku, isto bol apríl, v ten deň sme zmokli, hore som jedla jablká, možno som nemyslela na nič dôležité, možno som bola vysilená z prudkého stúpania, odrazu niekto prišiel a daroval mi pohľadnicu, akoby sme sa poznali odjakživa.

Pri odchode  sa ešte obzerám, zelená plechová strecha, zelené dvere, zelené značky na stromoch, farba, čo mi zrazu pripomína lavičky na dedinských vlakových staniciach.
Nezostali sme, neuvarili litre sladkého jazmínového čaju do jedného z hrncov, nemuseli počúvať šramot hlodavcov v dreve, inak by som určite dávala pozor na každý zvuk prichádzajú zvonku a za nič nedokázala zaspať, ale dívala by som sa do prevlhnutého stropu. Pýtala by som sa na zážitky mužov, čo tu prežili mnoho nocí a nemali strach zo samotnej studenej krajiny ani z divých zvierat. Takto tie príbehy počúvam počas kráčania cez lúku, stmieva sa, myslím na jedného z tých opitých mužov, na toho, ktorý sa rozprával s medvedicou uprostred noci, no ráno si nepamätal nič, vôbec nič, len to, že mesiac bol iný, obrovský, neskutočný.

Šmýka sa, les je plný lístia a blata, lepí sa na topánky aj nohavice. Smejem sa, lebo každý obrys stromu niečo pripomína, hovorím, že najlepšie je dívať sa priamo pred seba, na biele kamene a lesknúce sa novembrové kaluže, na ktorých budú zajtra ráno tenké vrstvy ľadu. O takom čase budem otvárať okno, nech svetlo prežiari izbu, nech zatváram oči ako vtedy na skalách, keď som chcela vidieť Chočské vrchy a Kysucké Beskydy, keď som stála príliš na okraji skál a z výšky sa mi zatočila hlava. Slnka bude celá kuchyňa, budem žuť ovocné žuvačky, hovoriť, že ma bolia nohy, umývať termosky, z ruksaka vyberať tričká, rukavice, izotermickú fóliu a rozmrvené kakaové sušienky. Budem si sprítomňovať niektoré okamihy, vnímanie toho, čo v nich bolo, budem sa jednoducho čudovať, ako sa to dá, vystačiť si s čerstvým vzduchom a únavou.

20131117_141048.jpg20131117_144153.jpg20131117_145145.jpg20131117_151532.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?