Sedeli sme v šiestom rade, odpočítavala som celkom prázdne drevené sedadlá pred nami, šepkala som, že je tam skutočne zima, všetci sa poznajú a isto vedia, že nie sme z tohto mesta. Zohla som sa na zem po pohár s nedopitou kávou, ach, ako mi len chutil chlad a horkosť nápoja v tom poloprázdnom chátrajúcom kine. Muž s bradou neskôr hovoril o gýčových záberoch prírody, jeho zelené šnúrky na teniskách mi v tej chvíli istým spôsobom vadili, prešli sme cez dvere polepené plagátmi, hoci by som ešte zostala a odznova si prezerala olejomaľby na chodbe. Obyčajný októbrový večer, ktorý v sebe ešte dlho neviem utíšiť, lebo napriek dezolátnej prázdnote toho miesta tam čosi zo mňa zostalo, čosi, čo jednoducho už nebolo potrebné vziať so sebou.
Napriek všetkému mi už chýbali tieto priesvitné dni, počas ktorých zo seba striasam domnienky a predstavy. Chýbala mi ich pomalosť, v ktorej stále niektoré veci nevnímam, nesnažím sa ich pomenovať, pomenovania, ktoré neskôr aj tak zmenia svoj význam. Nech sú teraz ešte pomalšie, nech im nevadia čakania ani zdanlivá nehybnosť.
Je opäť spln a noc o niečo jasnejšia, nevládzem dávať pozor na ďalšie zvieratá vybiehajúce z lesa. Keď si neskôr budem spomínať na dlhé ulice po daždi, zatvorenú cukráreň a na ženu opretú o zábradlie, nebudem si pamätať na dátum ani na to, prečo som vtedy nepovedala nič, či v tom bola iba ospalosť alebo akási zraniteľnosť. Mlčala som, lebo sa mi nechcelo vysvetľovať, že v niektorých chvíľach vôbec nejde o jednoznačnosť.
Neskôr, keď si budem sediac na balkóne premietať októbrové noci, nespomeniem si ani na jeden z tých pocitov, ktoré si navzájom protirečili. Nie, určite si nebudem pamätať, v čom bola táto jeseň celkom iná než po minulé roky.